RIMAVSKÁ SOBOTA/BRATISLAVA. Bývalý tréner Rimavskej Soboty Vladimír Goffa v rozhovore pre Tablet.tv prezradil svoj názor na dianie v slovenskom futbale, ako aj to, ako sa mu spolupracovalo s Marekom Hamšíkom, ktorého svojho času viedol v bratislavskom Slovane.
Jedna z najzásadnejších vlaňajších udalostí v súvislosti so seniorskou reprezentáciou SR sa udiala v polovici októbra. Tréner Ján Kozák sa po nočnom výjazde siedmich svojich zverencov po zápase Ligy národov s Českom rozhodol abdikovať na svoj post.
„Myslím si, že na verejnosť presiaklo veľmi málo informácií, a tak len málokto vie, čo sa presne stalo. Nikde som sa nedočítal, kde tí hráči boli, čo robili, kedy sa vrátili a podobne... Tým pádom môžem len dedukovať. Ja osobne by som sa k tomu postavil asi tak, ako keď niekto poruší rýchlosť. Je totiž rozdiel, či ju prekročí o desať kilometrov, alebo prejde ako blázon 180-kou. Taktiež je rozdiel, či tí hriešnici boli pod vplyvom alkoholu alebo nie a vôbec, jedná sa o viacero zaujímavých faktorov, ktoré nepoznám, a preto sa neviem k tomu vyjadriť. Na druhej strane musím povedať, že som zásadový človek a urobil by som to isté, čo tréner Kozák. Ak totiž dávam mužstvu srdce a niekto ma sklame, napríklad v spomínanej večierke, čo nie je maličkosť, tak by som sa pre abdikáciu rozhodol aj ja,“ rozhovoril sa Vladimír Goffa.
Po abdikácii skúseného slovenského kouča sa v médiách spomínalo viacero mien, ktoré by ho mohli nahradiť. Napokon na uvoľnenú stoličku pri národnom tíme zasadol český kormidelník Pavel Hapal. Je bývalý tréner úspešnej reprezentácie SR do 21 rokov podľa Vladimíra Goffu správna voľba?
„To si netrúfam povedať. Každý mal svojho favorita a mal som ho aj ja. Bol ním Adrián Guľa. Vedenie futbalového zväzu sa však rozhodlo pre Hapala a v konečnom dôsledku si myslím, že sa rozhodlo správne. Teraz ho už treba len povzbudzovať a veriť tomu, že mužstvo, ten orchester, zladí tak, aby to fungovalo lepšie, ako tomu bolo v záverečných dueloch Ligy národov,“ pokračoval Goffa, aby sa vzápätí myšlienkami pristavil pri prehratých dueloch s Českom v tejto súťaži: „Boli to pre mňa dva najhoršie futbalové zážitky v živote. V oboch prípadoch som bol doslova zhrozený, čo slovenskí futbalisti v týchto stretnutiach predvádzali. Na to sa nedalo pozerať! V prvom prípade išlo o posledný Kozákov zápas, v ktorom som videl akurát tak dva milióny prihrávok dozadu. Žiaľ, z lavičky neprišla žiadna reakcia, celý realizačný tím sedel a pozeral sa ako na komornom koncerte. Druhý duel proti Čechom už koučoval Hapal a po suverénnom víťazstve nad Ukrajinou som sa naň náramne tešil. Ostal som však sklamaný, bolo to nepozerateľné a vôbec sa nečudujem, že veľmi veľa ľudí, rovnako ako ja, odišlo päť minút pred koncom z tribún znechutených. Veď nemôže sa stať, aby si hráči donekonečna prihrávali s brankárom a keď sa vrátim z bufetu s párkami, robia stále to isté. Doteraz nechápem, čo sa stalo.“
Októbrový zápas s Českom v Trnave sa do kroniky slovenského futbalu zapísal aj z iného dôvodu. Pre 31-ročného Mareka Hamšíka bol totiž 108. v najcennejšom drese, čím prekonal dovtedajší rekordný zápis Miroslava Karhana.
„V roku 2004, keď som bol chvíľu trénerom Slovana Bratislava, som mal to šťastie, že mi z dorastu do A-tímu posunuli vtedy 16-ročného Hamšíka. Som rád, že som mal možnosť s ním spolupracovať a aj keď sa po rokoch stretneme, tak ten chlapec je stále rovnaký. Zdôraznil by som najmä nesmiernu skromnosť, život bez škandálov či obetovanie sa futbalu. Je úžasné, že ho nezmenili peniaze, nezmenila ho popularita, je to stále ten istý Marek Hamšík. Je jedno, či mal 16 rokov alebo má teraz cez tridsať. Čo sa týka futbalovej stránky, už vtedy mal mužský prejav a fantasticky čítal hru. V tom čase však ešte hrával na poste defenzívneho stredopoliara a jeho nevýhodou bolo, že bol veľmi, veľmi pomalý. Teraz už však o ňom nikto nepovie, že by bol ťarbavejší, pretože tréningovou prácou sa rýchlosť dá do určitého stupňa rozvíjať a ten stupeň je prijateľný pre najvyššie súťaže. Čiže, klobúk dole pred Hamšíkom, pričom ešte viac sa skláňam pred jeho morálnymi a povahovými vlastnosťami než pred tým, čo dosiahol,“ zložil poklonu rekordérovi v počte štartov za slovenskú futbalovú reprezentáciu Vladimír Goffa.
Život bez trénerstva si užíva
Vlaňajší rok v našej najvyššej súťaži patril Spartaku Trnava, ktorému bolo po dlhých 45 rokoch dopriate tešiť sa z majstrovského titulu.
„Nemám rád velebenie či vynášanie do nebies niekoho, obzvlášť nie jedinca, no v tomto prípade tak urobiť musím. Keď som sa totiž rozprával v trnavských kruhoch, či už s vedením, hráčmi alebo divákmi, tak jednoznačne rezonovalo jedno meno, a síce Nestor El Maestro. Je zvláštne, že človek, ktorý prišiel z iného kultúrneho prostredia a ktorý bol neznámy, vniesol do tímu niečo, čo bolo výnimočné a špecifické. Áno, všetci slovenskí tréneri sú pracovití, ale on vraj tú latku posunul ešte vyššie. Zároveň to je aj príklad toho, že ak je dobrý tréner, tak dokáže aj relatívne odpísaných hráčov ,prerobiť´ na skvelých futbalistov,“ zamyslel sa 59-ročný rodák z Vranova nad Topľou, ktorý už roky žije pod Dubňom.
Keď sme už spomínali trénerstvo, Goffa viedol na Slovensku viacero tímov v najvyšších súťažiach. Okrem toho okúsil trénerský chlebík v Česku, Poľsku, ale i na exotických Maldivách, kde sa s dvomi rôznymi klubmi tešil zo zisku majstrovských titulov. Láka ho táto profesia ešte aj dnes?
„Definoval by som to tak, že človek musí mať v prvom rade sebareflexiu a keď sa neprepracoval do tej najvyššej kategórie, tak si musí uvedomiť, že na to jednoducho asi nemá. A je už jedno, či to spôsobili okolnosti alebo vlastná neschopnosť. V súčasnosti ma bavia iné veci, ako napríklad publicistika či komentovanie. Okrem toho chodím na všetky možné zápasy, ktoré sú v okolí Žiliny, všetko si vychutnávam a užívam si, že už nie som tréner. Ide totiž o veľmi stresujúce povolanie a hoci som pri ňom zažil krásne časy, teraz mi vôbec nechýba. Aby som však bol úprimný, veľmi rád by som trénoval malé detičky, no v Žiline je nastavená iná metodólogia, takže tam nepasujem. A cestovať niekde inde sa mi už nechce,“ uzavrel Vladimír Goffa.
