Vytrvalcovi z Jablonova nad Turňou sa v tomto roku darilo. Získal dovedna pätnásť pódiových umiestnení. Najviac ho potešilo víťazstvo na Spartan Ultra vo Valčianskej doline. Smola ho stretla až na posledných pretekoch sezóny na Islande.
Máte za sebou vystúpenie na majstrovstvách sveta Spartan Ultra na Islande. Neskončilo však podľa plánov. Čo sa stalo?
„Majstrovstvá sveta Spartan Ultra znamenajú 24 hodinové preteky, na ktorých hlavným cieľom je absolvovať čo najviac kôl za daný čas. V tomto prípade jedno kolo meralo 10 - 11 km so 450 výškovými metrami a približne 25 prekážkami. Žiaľ, prvýkrát v mojej bežeckej kariére som preteky nedokončil. V piatom kole, po ôsmich hodinách a 51 kilometroch som sa nečakane pošmykol na prekážke Olympus, kde pomocou chytov, dierok a reťazí, bez použitia nôh treba prejsť šikmou stenou. Tesne pred koncom sa mi šmykla ľavá ruka a začal som padať. Snažil som sa situáciu zachrániť pravou rukou a ostať na prekážke, no moje rameno to nezvládlo a žiaľ pri páde vykĺbilo. Nemal som šancu pokračovať, bolo potrebné zavolať lekársku pomoc, odviezli ma do nemocnice, kde rameno dali späť na svoje miesto.“
Ako sa pre vás vyvíjali preteky do osudného pádu?
„Preteky som si naplno užíval, bol som vtedy na šiestom mieste a akurát sa rozbiehala zaujímavá časť, kedy už človek musel kúsok taktizovať, počítať a plánovať. Vedeli sme, že čo nás čaká, hlavu bolo treba pripraviť, aby sme to vydržali. Cítil som sa skvele, nezdržiaval som sa dlho ani v komfortnej zóne. Plán som mal taký, že po každom druhom kole si doprajem desaťminútovú pauzu, kedy si doplním vodu, niečo málo zjem, ak treba, vymením si čelovky, keďže na Islande je teraz asi 19 hodín tma, ak sa treba prezlečiem a pokračujem ďalej. Plán bol jasný, ale osud si to zariadil inak ...“
Ako to vyzerá s liečením? Na ako dlhý čas vás to vyradí z prípravy a pretekov?
„Zatiaľ neviem povedať. Pred Vianocami ešte absolvujem laserovú liečbu v Rehabilitačnom centre v Šaci a po ďalších kontrolách sa uvidí, že kedy môžem začať rameno zaťažovať. V tomto momente ma bolí, nedokážem si pravú ruku zdvihnúť nad hlavu. Musím byť trpezlivý a úplne sa dať dokopy. Od behu si doprajem dva týždne pauzy, na Vianoce začnem s ľahkou turistikou, behmi a od januára začínam naplno objemovú prípravu. S pretekmi sa určite nebudem ponáhľať. Ak rameno bude v poriadku, tak najskôr sa postavím na štart niekedy v marci. Ak nebude v poriadku, tak čas štartu bude vo hviezdach.“
Preteky na Islande boli pre vás záverečným podujatím v tomto roku. Ako hodnotíte rok 2018 z pohľadu súťaží, ktoré ste absolvovali? Ktoré výsledky či výkony vás najviac potešili?
„Tento rok som sa chvalabohu výkonnostne posunul vpred. Bol som celý rok zdravý, trápili ma iba menšia zranenia, ale dokázal som naplno trénovať, pretekať a užívať si to čo robím. Spolu som absolvoval 33 pretekov, v deviatich štátoch Európy. Podstatnú časť tvorili prekážkové behy Spartan, skyrace a skymaratóny a iné horské behy. S tímom Elite Team OCRA Slovakia sme vyhrali všetky naše tímové vystúpenia na pretekoch Spartan, spolu osemkrát. Získal som 15 pódiových umiestnení, ktoré nie sú pre mňa najpodstatnejšie, ale určite ma motivovali a posúvali vpred. Najviac si vážim prvé miesto na Spartan Ultra vo Valčianskej doline, ale aj druhé miesto na skymaratóne Non Stop Beh Hrebeňom Nízkych Tatier alebo tri pódiové umiestnenia na Spartan Ttifecta Weekend v Rumunsku. Dôležitejšie bolo na pretekoch, aby som bol so sebou spokojný, mal radosť z toho, čo robím. Keď mi niečo nevyšlo, tak som to stále analyzoval a hľadal spôsoby, čo robiť nabudúce lepšie, na čo si dávať pozor resp. akým tréningovým jednotkám sa venovať viac v budúcnosti.
Toto zranenie treba hlavne spracovať aj v hlave, nie je to jednoduché, ale ja stále premýšľam pozitívne a som večný optimista. Mám hlad byť ešte lepší, neviem sa dočkať začiatku prípravy a som odhodlaný ešte tvrdšie na sebe pracovať a vrátiť sa po zranení silnejší, rýchlejší, vytrvalejší.“
